Týranie detí s tichým požehnaním štátu

Do Spišského Hrhova sme sa kedysi dostali náhodou. Mala som napísať článok o neplnoletých obetiach obchodu s bielym mäsom, ktorých sa v Hrhove nachádzalo niekoľko, a ako fotografa som si vzala svojho brata Vlada Holinu. Nechápala som už cestou, prečo treba reedukovať obete, ale to, čo sme našli v kaštieli, prekonalo aj najhoršie predstavy.

Tieto zariadenia majú byť školské, nie justičné, a patria pod Ministerstvo školstva, nie spravodlivosti. Sú tam však pozatvárané záškoláčky spolu s už zmienenými obeťami organizovanej prostitúcie, zlodejky vedľa obetí domáceho násilia, siroty aj deti z kompletných rodín, ktorých intelektuálne menej vybavení rodičia sa nazdali, že štátna inštitúcia za nich vyrieši nezvládnutú pubertu potomkov. Hovorili sme s dievčinou, ktorú matka predala do Nemecka pasákom. Keď nechcela šľapať, zmlátili ju v lese reťazami. Napokon ušla a domovina ju šupla do polepšovne. Iné dievča zneužíval otec. V štádiu vyšetrovania to matka nezvládla, priklonila sa na stranu otca a decko dali na prevýchovu. Inteligentné deti tam spolu s mentálne zaostalými trčia do svojich devätnástich – a bez možnosti urobiť si maturitu. Reedukačný domov je príšerné defilé toho, ako si naša spoločnosť v 21. storočí nevie rady so svojimi bezbrannými členmi.

Riaditeľ Filip nás ubytoval v izbe, kde cez návštevné víkendy prespávajú rodičia. Večer sme zistili, že kľúč od izby je univerzálny, otvorili sme ním najbližšie dvere a za nimi niečo neuveriteľné: miestnosť s posteľou a vedrom, bez okna, len o málo väčšia ako tá posteľ. Keď sme rozsvietili holú žiarovku, z postele vyskočilo vydesené dievča. Tak vyšlo najavo, že riaditeľ za trest zatvára decká do kobiek, o ktorých nám tvrdil, že tam skladujú zemiaky.

Po návrate a letmom prezretí patričných zákonov sme mali približne takýto sumár: 1. Už samotná existencia reedukačných domovov je čosi neskutočne zvrhlé a produkuje ďalšiu beznádejnú generáciu. 2. Materiálne podmienky, v akých sú dievčatá zatvorené, pripomínajú skôr rozvojové krajiny. (Už pri prvej návšteve sme im boli v dedine kúpiť toaletný papier a mydlo.) 3. Nastavenie podľa zákona porušuje ľudské práva aj Medzinárodný dohovor o právach detí. 4. Ešte aj tieto nekvalitné zákony sa tam nedodržiavajú. Personál, prevažne nekvalifikovaný, si robí, čo chce, posmelený faktom, že zariadenie je pánubohu za chrbtom.


Najbližšie sme Hrhov navštívili už ako občianske združenie Druhá pomoc s autom naloženým sponzorskými darmi a začali sa rozhliadať trochu vzdelanejším zrakom. Prirodzene, doviezť na takéto miesto jedno či desať áut s drogériou alebo poslať kamión s počítačmi (iróniou osudu to bol dar od Ministerstva školstva, ktorý musel sprostredkovať tretí sektor) je takmer úplný nezmysel, ale šlo o to, aby sme sa dostali do kaštieľa a mohli pozbierať čo najviac argumentov proti takémuto fungovaniu.

Spočiatku nás riaditeľ Filip vítal s otvorenou náručou – dary rád vydával za úspech svojej diplomacie – a my sme ešte nevedeli, že zákon mu vôbec nedovoľuje púšťať nás do kaštieľa. Zlé bolo, že okrem fotiek starých samotiek, ktorých používanie riaditeľ aj tak popieral, sa nám nedarilo získať nijaký dôkaz jeho šafárenia. Na situáciu, akú vidno na fotke vľavo, povedal napríklad, že dievča si tam chcelo ísť pospať. Hoci dôvera dievčat voči nám rástla, žiadne nebolo ochotné vypovedať na kameru o reedukačných praktikách v kaštieli. Jednak vôbec neverili, že by sa niečo mohlo zmeniť, a jednak im strach z riaditeľa nedovolil ani bez kamery hovoriť inak ako v náznakoch.



Dlho sme nemali v rukách nič iné ako presvedčenie, že tento chorý systém treba zmeniť. Potom sa prakticky naraz udiali dve zásadné veci. Riaditeľ Filip konečne pochopil, že si púšťa blchy do kožucha. Náš postoj voči jeho zariadeniu napokon nebolo až také ťažké uhádnuť, a keď videl fotky dievčat za mrežami namiesto šťastných skupiniek pred kaštieľom, vedel si zrátať, že mu môžeme viac uškodiť ako prospieť. Nechal nás vybaviť obvyklý potemkinovský úvod návštevy a potom nás z kaštieľa vyrazil. Tesne pred odchodom sme si bezostyšne poslúžili tzv. Knihou trestov a odfotili z nej stránku dokazujúcu, že chovanky zatvárali do samotiek na oveľa dlhšie ako zákonom stanovené maximum 72 hodín, a to z dôvodov, nad ktorými rozum stojí. Nemohla som uveriť, že to dajú ešte aj na papier, hoci k nim pravidelne chodí na kontrolu prokurátor z Prešova – je to však len dôkaz zmysluplnosti takýchto kontrol.



Kniha trestov: V prvom riadku čítame, že dieťa má byť 9 dní na samotke, lebo "popísala stenu perom".

Druhá udalosť bola pozitívna: prepustená chovanka Eva T. bola ako prvá ochotná napísať spolu so mnou sťažnosť, aj to len vo veci zneužívania „starých“ samotiek. V rámci našej premisy, že na Filipa treba ísť cez jeho porušovanie zákonov a nepúšťať sa zatiaľ do vágnejších tém, bolo pointou tejto sťažnosti dokazovanie, že v Hrhove sa nepoužívajú samotky tak, ako káže zákon.


Ten predpisuje, ako má „ochranná miestnosť“ vyzerať, čo má obsahovať, za akých okolností do nej možno dieťa umiestniť a maximálny čas: 72 hodín. Sťažnosti a podnety sme podali na Ministerstvo školstva aj Stredisko pre ľudské práva a zároveň sa reportáž o tom podujala urobiť Lucia Nicholsonová, vtedy v TA3.

Nepamätám sa, s čím nás odpinklo Stredisko pre ľudské práva, mám však list, ktorým mi Ministerstvo školstva oznamuje, že „podanie Nataši Holinovej, štatutárnej zástupkyne Druhá pomoc, a Evy T. vo veci porušovania ľudských práv chovaniek... bolo postúpené na priame vybavenie Krajskému školskému úradu Prešov a Štátnej školskej inšpekcii Prešov.“

Prirodzene, mohla som tušiť, že Filip je so svojimi krajskými kontrolnými orgánmi jedna ruka a že „počas ich služby sa už nič mimoriadne“ nestane.

Reportáž v TA3 bola priamo katastrofa: nie pre svoj efemérny dosah, ani nie preto, že mi priamo v nej Filip sľuboval to, čo mi sladko oznámil, už keď nás vyhadzoval z kaštieľa: trestné oznámenie, lebo vraj poskytujem právnu pomoc chovankám (vtedy som mu rovnako zamatovo povedala, že by som to veľmi rada robila, ale, bohužiaľ, nie som právnička).

Problém bol, že Lucia Nicholsonová sa dopustila vážneho novinárskeho prešľapu, keď riaditeľovi prezradila zdroj, ktorý bol v rámci dôvery k nám ochotný v reportáži vypovedať, hoci v utajení. Luciu to veľmi mrzelo a vysvetlila nám to ako svoju sprostú chybu a ľudské zlyhanie, ale dotyčné dievča sa zo strachu nevrátilo z priepustky, takže bolo úradne na úteku, pričom dvere do RD sme mali naveky zavreté, takže to, kam asi klesla dôvera dievčat voči nám, môžem len hádať.

Nič iné ako uvedené kroky sme nevymysleli. V podávaní trestného oznámenia na riaditeľa som nevidela zmysel, lebo pri minimálnom množstve dôkazov proti nemu dodnes predpokladám, že by si tam len prokurátor z Prešova skočil na panáka. Konštatujem však, že MŠ má už od roku 2006 informáciu, že RD Spišský Hrhov nefunguje dobre a dochádza tam k porušovaniu ľudských a detských práv. Zdá sa, že tento rezort s tým nenaložil vôbec nijako, lebo v marci 2011 musela prísť dovtedy nepredstaviteľná sťažnosť priamo od chovanky a následné pozoruhodné správanie sa riaditeľa Filipa. Tiež som si s nevôľou vypočula reakciu dnešnej štátnej tajomníčky MPSVaR: „Vyhodnotila som to tak, že dievča evidentne stratilo asi dôveru v reedukačné zariadenie...“ Lucia Nicholsonová pôsobí dojmom, že ešte v Hrhove nebola a nikdy netočila reportáž o porušovaní ľudských práv v jeho múroch. Niekto tam aj bol, aj nepochopil. Niekto, kto mal to šťastie, že mu nebránili spraviť si maturitu, a bolo len vecou jeho voľby, že nebude vo svojom vzdelávaní pokračovať.

Krajský školský úrad tiež pôsobí akosi prekvapene, keď dnes konštatuje: „... v reedukačnej práci prevládali metódy represie...“

Spravia s tým štátne orgány niečo aspoň teraz?

Doplnenie 2. júna 13.00:

Na stretnutí iniciovanom ministrom Mihálom sme sa dozvedeli, že Lucia Nicholsonová sa problému reedukačných zariadení nadštandardne venovala a vďaka nej sa podarilo riaditeľa Filipa dostať z riaditeľského postu. Brzdila to vraj iná inštitúcia a iný človek, na ktorých vyjadrenia musíme počkať.

Nataša Holinová, pondelok 30. mája 2011 09:35